Emočné stavy-Stavy budúcnosti

Autor: Števo Szabó | 29.5.2011 o 19:18 | (upravené 29.5.2011 o 20:59) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  125x

Takže,som sa vzchopil a dokončil som tretiu časť zbierky Emočné Stavy-Stavy Budúcnosti.Obsahuje napokon 13 básni. Čítajte a hodnodte!Dakujem

 

::Stavy budúcnosti::

::Ukáž, čo mi dáš::

Dni a noci prebdené, sa začali stávať raritou.

Myšlienky tmavé, ako noc zaplnili moju myseľ.

Myšlienky skazené utekali, len za jednou osobou.

Dni a mesiace ubehli, čo si zanechala vo mne jazvu.

Jazvy na tele.

Jazvy na duši.

Prichádzaš nečakane, počas pochmúrnych dní.

Nečakane ma zohrievaš na miestach chladných, tuhých.

Nečakane prichádzaš, počas pochmúrnych dní.

Počas dní zúrivosti.

Počas dní beznádeje.

Prichádzaš a neodchádzaš.

Počas zaspávania, myšlienky moje utekajú  k tebe.

Počas dní mojich márnivých, čo vlastne robíš?

Ako sa máš?

Ako sa cítiš?

Nedá sa veriť, že počas pochmúrnych dní prichádza svetlo.

Nedá sa veriť, že dni čierne ako noc, prichádzajú k svitaniu.

To svetlo si ty, prichádzaš nečakane.

Nečakane a pomerne rýchlo, mi siahaš na city.

Nechcem veriť, že si taká dobrá, ako na mňa pôsobíš.

Nechcem veriť, že si prišla, len tak z nebies.

Nechcem veriť, že si skutočná.

Dám ti šancu, roztopiť ma.

Zohriať ma.

Spoznať ma.

 

::Cesta k tebe::

Kráčame cestou- necestnou, len aby sme sa našli.

Po čom túžime, čo chceme .

Sme predsa, len my.

Zo západu na východ, stretávame sa v strede všetkého.

Kričíme, milujeme sa, kvôli sebe.

Trpíme, zahrávame sa z ohňom, len aby sme boli spolu.

Nie je to tak dávno, čo sme boli sami a zúfalý.

Túžili sme po svetle v temných myšlienkach.

Chceli sme únik od zničujúcej reality, unikli sme k sebe.

Hladíme na seba a rozmýšľame, čo si môžeme dať.

Pokoj v duši nastáva v nás, keď sme spolu.

Keď, sa usmievame.

Keď, po sebe túžime.

Hľadáme cestu- necestnú k sebe, len aby sme boli šťastný.

Hladíme na seba a rozmýšľame, čo si môžeme dať.

Bojíme sa, smútime, že o seba prídeme.

Že, jeden druhého stratíme.

Hľadáme cestu -necestnú k sebe samému a dúfame.

Dúfame, že je ten pravý.

Dúfame, že si neublížime.

Dúfame, že sa spoznáme.

Kráčame cestou- necestnou k sebe a hladíme.

Hladíme, si do očí dúfajúc ,že uvidíme do duše.

Čo, prežila

Čo, pocítila.

S kým bola.

Kráčame cestou- necestnou dúfajúc.

Že, sa spoznáme.

Že, si neublížime.

Že, budeme spolu.

::Doba závislá::

Aký, je rozdiel medzi minulosťou a súčastnostou  ?

Možno, iný obal, iná tvár, čo riadi svet.

Skrz obrazoviek a internetu, je nám núkaný iný svet- lepši svet.

Iný svet, ako ten skutočný.

Doba minulá nám ukazovala, že drogy, sex, alkohol a cigarety sú IN.

Kto, nebral tieto hodnoty, tak ani nežil.

Doba súčasná, sa nám snaží ukázať, že hodnoty minulé, už nie sú IN.

Kto, nežije zdravo podľa nej ,už nemá prečo byť.

V časoch minulých osobný kontakt, bol potrebný.

Ľudia sa stýkali , každý možný deň, bolo to blaho pre všetkých.

V dobe súčasnej osobný kontakt, vymenili sociálne networky.

Vymenili skutočné ľudské potreby za umelé, cez internet.

Doba minulá, síce primitívna, nám dávala viac.

Doba súčasná, síce vyspelá, nám berie viac.

A tak sa pozrime v akej dobe žijeme!

Zdravý život, len na oko vedieme.

A tak sa pozrime, čo nám táto doba berie.

Sociopat, to som.

Introvert, to som.

Cholerik, to som .

Som všetkým tým , čím ma táto doba spravila.

Odsudzujeme chyby primitívnej minulosti.

Ona ,nám však dáva možnosť napraviť krivdy súčasnosti.

Uponáhľaný, áno to sme.

Chorý, áno to sme.

Chladnými, áno tím sme sa stali.

Čo, nám táto doba berie.

Čo, nám dáva?

Len, nepochopenie a predsudky.

Strach, že sami napokon skončíme.

::Príroda, pravdu pozná::

Cesta moja vedie do divočiny.

Kde, stromy poznajú každý môj výdych.

Listy na stromoch pomaly opadajú.

Každým pádom listu si spomeniem, kde som stál.

Kde, som silu svoju dával.

Vietor, tie listy odháňa  preč.

A ja spomínam, ako som od všetkého utekal preč.

Zem si pamätá, každú ľudskú pýchu.

Pod ňou, sa  to všetko ukrýva.

Príde čas, keď sa zem opäť roztvorí.

Neutečieme pred tím, čo sa tam skrývalo.

Čo, nám strach naháňalo.

Utekáme cestou zarastenou plných myšlienok.

Plných tajomstiev.

Utekáme pred sebou.

Pýtam sa stromu, koľko stratených duši si pamätá.

Koľko, ich Matke Zeme odovzdal.

Pýtam sa kamienka na zemi, s koľkými si ruku podal.

S koľkými cestu ďalekú zdieľal.

Utekáme, čo najďalej od seba.

Príroda však pravdu pozná.

Pohltí náš smútok.

Pohltí náš hnev.

Až, so zemou splynieme.

Až, našu dušu vietor niekam zaveje.

Pozrime sa na pravdu do slnka.

Ktoré, nás vznieti, ako bájneho Fénixa.

Popol náš vietor rozfúka.

Staneme sa súčasťou všetkého.

Na čom naozaj záleží.

Staneme sa súčasťou očisty života.

Príroda pravdu pozná.

S nikým, sa maznať nehodlá.

::Cesta nebeská::

Ukážem ti cestu, ukážem ti smer.

Do pekla, do neba a opäť na zem.

Darujem ti úsmev, darujem ti hnev.

V baličku ti donesiem plač i smiech.

Čo ti dám, čo ti zoberiem, sú len žiaľ i hnev.

Na tebe.

Na tebe..

Na tebe je, čo mi dáš, čo mi zoberieš.

Slzy i smiech mi na tvári vyčaruješ.

Čo mi dáš, čo mi zoberieš?

Sny si mi už dávno ukradla.

Nádeje si mi zobrala.

Spomienky, ako jediné si mi nechala.

Cestu moju si mi skrížila.

Ja to nenechám, len tak.

Zoberiem si späť svoje šťastie.

Zoberiem si späť svoju nádej.

Nenechám ti nič, len tvoje srdce.

Tvoje srdce bez duše.

Čo, ti zostalo, čo ti opäť chýba?

Po, čom si túžila, čo opäť vlastne nemáš?

Opäť sa ku mne vraciaš, z nádejou, že ma máš.

Mňa už však nevlastníš, ani môj kľuč od srdca.

Dám ti posledný bozk.

Dám ti posledný úsmev.

Posledný krát ťa pomilujem.

Posledný krát objímem.

A potom na vždy odídem.

Z tvojho srdca.

Z tvojho života.

A zostane po mne, už len spomienka.

::Priepasť::

Kráčam, si životom bez starostí.

Krok za krokom, som bližšie k priepasti.

Nevidím jasné cestu, po ktorej mám isť.

Kam mám isť, keď nepoznám cestu?

Kam mám isť, keď rozum zatemnený mám?

Ubíjam sa naivnou nádejou, že zlozvyky zmiznú.

Zmiznú tak, ako došli do môjho života.

Hľadám vinníka, čo spôsobil môj úpadok.

Do ničoty k ničomu, ma to ťahá.

A tak sa pýtam ,kto mi to vysvetlí.

Kto, mi vinníka nájde.

Kto, mi oči otvorí.

Kto, mi cestu z priepasti  vytvorí.

Vidím vinníka, môjho zatratenia.

A tak sa pýtam musím, takto žiť?

A tak sa pýtam, čo mi to dáva?

A tak sa pýtam, odpoveď nedostávam.

Príčinou všetkého, sa mi stala doba moderná.

Príčinou všetkého, sa mi stala doba dostupná.

Príčinou všetkých nerestí.

Príčinou všetkých závislostí.

A tak kričím, kto  ma vylieči.

A tak plačem, kto ma vzkriesi.

Ticho sa ozýva, že mi nič zadarmo nedá.

A tak, len opäť zaspávam v bezstarostných myšlienkach.

Skočím do priepasti.

Ako jediná výhra.

Ako jediná šanca.

Pohnúť  zo sebou a zvyškom sveta.

::Uletím posledný krát::

Stojím tu opäť a zas.

Pýtam sa seba, či stojí za to márniť čas, takýmito chvíľami.

Chvílami nič nerobenia a ničoty.

Nespočetný krát, premárnený čas.

Potrebujem nahlas vykríknuť, že o takýto život nestojím.

Potrebujem nahlas vykríknuť, že ma to už viac nebaví.

Utekám od všetkého z nádejou, že nájdem seba samého.

Hovorím stop drogám, zmyslov otupujúcich.

Hovorím stop, alkoholovému ošiaľu.

Hovorím stop cigaretovému peklu.

Môžeme od všetkého uniknúť, ďaleko preč.

Nemôžeme však uniknúť, pred sebou a svojimi túžbami.

Len, sa pozerám, ako mi všetko z rúk uniká.

Len, sa pozerám, ako mi čas uniká.

Hovorím nie!

O niečo také, už nemám viac záujem.

Hovorím nie!

Týmto bezduchým veciam.

Utekám, pred sebou.

Utekám, pred svojím tieňom.

Už, viac o takýto život nestojím.

Už, viac to nevydržím.

A tak, utekám pred sebou.

Svojimi závislosťami.

Už, viac nestojím o taký život.

Už, viac nehľadám únik od reality.

Posledný krát vzlietnem zo zeme.

Posledný krát v amoku skončím.

A potom radšej ,do priepasti skočím.

::Útek, pred sebou::

Každý deň zatvárame oči, pred zlom.

Každý deň prehliadame ,hnev a nenávisť.

Každý deň sa pozeráme do ničoty, ktorú sami vytvárame.

Koľko sa budeme ešte tváriť, že sa nič nedeje?

Koľko zloby a falše, ešte znesieme?

Nemienim prijať podmienky súčasnosti.

Pritakávaním pravidlám, niečo dostaneme.

Čo, však dostávame nestojí za reč.

Čo, to je za reč, čo sa nás snaží niekam viesť.

Nenechám sa viesť vašimi normami.

Normami, sa snažíte získať kontrolu.

Nedovolím, vám kontrolovať môj hnev.

Moju zúrivosť.

Moje emócie.

Môžete sa na hlavu postaviť, ja sa k vám nepriznávam.

Nestojím o falsh.

Nestojím o Vás.

Pozrite, čo beriete.

Pozrite, čo nedávate.

Nestojím, už pri Vás.

Je, čas zodvihnúť päste, proti vám.

Pod kožu, vás viac nepúšťam.

Kričte !

Vyhrážajte sa!

Trestajte Nás!

Vztýčený prostredník, je tu pre vás.

Už, nikdy viac pritakávať.

Vašim pravdám.

Vašim pravidlám.

Nechávam, tu pre Vás.

Len, prostredník ukazujúcu vašu autoritu.

Autoritu k ničomu.

::Zbytočná prázdnota::

Keď, deň čo deň ,sa na nočnú moru podobá.

Premýšľaš, či toto všetko, hlbší zmysel má.

Utekal si do samoty, kde si cítil byť istý.

Keď, však von z nej chceš isť, necítiš sa byť istý.

Ten, kto ti signály  oslobodenia dával.

Ten, sa tu už viac nenachádza.

Signály aj ty dávaš, odozvu však nenachádzaš.

Hovoríš si, že v samote ostávať nemieniš.

No, ako si sa to nemení.

V ničote viac, už žiť nechceš.

Ničotou sa však sám pohltíš.

Zostáva ti, len bojovať.

Zostáva ti, len krvácať.

Chceš opäť cítiť pocit lásky.

Už, ťa viac nebaví ,zožierať sa mukami.

Muky, však prichádzajú sami.

Nepotrebuješ byť opäť rozorvaný.

Nepotrebuješ, byť deprimovaný.

Zostáva ti, len bojovať pre šťastie.

Pre seba a toho druhého.

Už, viac nechceš cítiť strach.

Už, viac nechceš krvácať.

Potrebuješ sa naplniť nádejou.

Potrebuješ sa naplniť šťastím.

Nepotrebuješ znova a znova krvácať.

Potrebuješ, len opäť čestne milovať.

Nepotrebuješ byť deprimovaný.

Potrebuješ byť šťastný.

Vykroč z toho temna.

Ranu si opäť zaši sám.

Neobzeraj sa späť.

Kráčaj k šťastiu vpred .

::Dva Svety::

Strach v očiach máme, čo vlastne očakávame.

Hľadáme cestu k sebe, zasiatu samými murami.

Nedokážeme ich rozbiť, silou ani zúfalosťou.

Snažíme sa ich obísť ,kompromismi z každej strany.

Pritom stačí kúsok nehy.

Kúsok lásky.

Kúsok chcenia.

Pritom stačí milý úsmev, rovno do oči.

Chcem povedať, že ma to všetko mrzí.

Všetky rany na duši, ti pozliepam.

Tak ver, že nie som tak zlý.

Tvoj a môj svet, vyzerajú byť rozbitý.

Na kúsky.

Na kúsky večne rozdelený, rozhádaný.

Pritom nie sme  si, tak vzdialený.

Pritom nie sme si cudzí.

Tak, prečo stavať múry, pred dvoma svetmi.

Však nie sme, tak odlišný, ako sa zdá

Buďme spolu.

Snívajme spolu.

Však na tom, nie je nič zlé.

Dva rozdielne svety.

Dva rozdielne názory.

Nevedno, čo ich spájať má.

Pritom, stačí kúsok nehy.

Kúsok lásky.

Kúsok chcenia.

Pritom stačí milý úsmev, rovno do očí.

Chcem povedať, že všetko ma mrzí.

Všetky rany na duši, ti pozliepam.

Tak ver mi, že nie som, až taký zlý.

::Nulová rovnocennosť::

Kedysi dávno sa presadzovala myšlienka rovnocennosti.

Všetci sme si boli bratia a sestry.

Ruka v ruke sme si navzájom pomáhali.

Kedysi dávno sme si boli rovnocenný, seberovný.

Tie časy pomaly vyprchali a z pocitom neistoty sa prebúdzali.

Že, ten druhý nás odsúdi za rozdielnosť.

Že, sme iný ako oni.

Že, uznávame iné hodnoty, ako oni.

Ako oni, sme pritom, aj tak lepší.

Iné hodnoty a vzdelanie nás rozdelili.

Iná sila a rozum nás vyčlenili.

Do rôznych nezmyselných skupín.

Do skupín ľudí iného vyznania a orientácie.

Kde, sú tie časy, keď sme si boli rovnocenný?

Kde, sú tie chvíle, keď sme šli ruka v ruke?

Kde, sú tie pocity, keď sme si mysleli, že máme všetko spoločné?

Kde, sú teraz tí ľudia ,čo nás začali členiť do skupín?

Kde, teraz a za čo vlastne stojíme?

Ten, pocit rovnocennosti a seba rovnosti, už dávno vyprchal.

Zostal tu, len človek,  ktorý nevie kam patrí.

Zostal tu, len jedinec, ktorý nevie, kam sa zaradiť má.

Do, akej skupiny?

Do, akého vyznania?

Do, akej kapacity?

Len, pre ten pocit rovnocennosti a seba rovnosti.

Ľudia začali rozmýšľať a tím zničili to pekné, čo nás spájalo.

::Stratiť sen::

Prestal som veriť na lásku.

Keď, si dve duše cestu k sebe nájdu a veria, že je to navždy.

Spočinú v jedno, tomu veria vždy.

Je však tisíce tvári.

Tisíce  sŕdc, čo hľadajú k sebe cestu.

Ver, či nie je to ,len čistý falsh.

Oklameš myseľ.

Oklameš srdce.

Skús, však oklamať mňa.

Pocítiš môj hnev.

Hráme, to na lásku.

Hráme, to na úsmev.

Hráme, to na šťastie, že druhého oklameme.

Neverím, už na lásku.

Neverím na šťastie, že si tí správny nájdu k sebe cestu.

Neverím, už na lásku.

Neverím na falošný cit, čo dáva ľuďom nádej.

Nepotrebujem dávať.

Nepotrebujem brať.

Potrebujem skutočný cit a nie, len sľub.

Sľub, že zostaneš a neodídeš.

Neodídeš, bez rozlúčenia.

Neverím, už lásku, pod vplyvom alkoholu.

Neverím vyznania, pre záchranu seba samého.

Pocítil som.

Zažil som.

Uvidel som, nečistú lásku.

 

::Emočné stavy::

Toľko slov som daroval, pre vyjadrenie svojho znechutenia.

Toľko rýmov, som vytvoril, pre vyjadrenie svojich neduhov.

Opäť, tu bdiem a rozmýšľam, ako zo sebou pohnúť mám.

Ako, sa donútiť k činom mám?

Môj časový horizont, je stále na tom istom.

Je, stále o tom istom.

Dochádzajú slová.

Dochádzajú rýmy ,k vyjadreniu mojim neduhom.

Ubehli dni a týždne.

Ubehli mesiace a roky.

Vidím, že sa toho moc nemení.

Že, sa moc dopredu nehýbem.

Pokúšam sa o pocit šťastia.

Oči moje, však žiaľom bijú.

Pokúšam sa o prímerie.

Prejavujem však odpor, všetkému.

Trpím diagnózou emočný stav.

Zo stavu do stavu, sa dostávam.

Ako, ten čas však beží.

Ja nebežím, len postávam.

Dochádzajú slová.

Dochádzajú rýmy.

K vyjadreniu svojich stavov.

Stavov bezduchých.

Stavov emočných.

Ako, ten čas beží.

Začínam si byť vedomí.

Že, nemôžem byt viac bez zmeny.

Stavy moje, zanechať chcem.

Ak, by som slobodne dýchať chcel.

Nepotrebujem ich viac.

Netúžim, po nich viac.

Nechcem ich, už viac!

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky a kam umiestniť televízor?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre milionárov: Neukazujú len bohatstvo, ale to, ako žijú

Sociálna sieť Rich Kids nie je pre každého.


Už ste čítali?