Emočné stavy-Stavy súčastnosti

Autor: Števo Szabó | 28.5.2011 o 22:00 | (upravené 28.5.2011 o 22:58) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  102x

Druhá časť zbierky Emočné stavy:Stavy minulosti,obsahuje  18 básni. Čítajte a hodnodťe !

 

Stavy súčasnosti.

::Song pre teba::

Nie je to prvýkrát, keď si kvôli tebe beriem do rúk pero a papier.

Nie je to bezdôvodne, keď sa snažím, takto vyjadriť svoj hnev a strach opäť.

Hnev a strach opäť.

Nie je to posledný krát, čo slza spadla na tento papier.

Nie je nemožné, zostať po tomto všetkom rozorvaný, až na kosť.

Zobúdzať sa a zaspávať z ranou na srdci, ma ubíja.

Kde, sú tie časy, keď sme snívali spolu?

Zostal po nich, len výr myšlienok.

Kde, sú tie chvíle, keď som ti veril?

Klamstvami si ma živila, kým si bola s inými.

Kde, sú tie dni, keď som vedel, že s tebou ma čaká, len lepší zajtrajšok.

Zostal tu, len smútok a hnev.

Myšlienky mi za tebou utekajú a nenechávajú ma chladnými.

Každá ďalšia mi spôsobuje väčšiu ranu na srdci.

Tak prečo strácam čas, myslením na teba?

Zobrala si mi viac, než niekto iný.

Tak načo strácam čas z niekým ako si ty?

Chcem isť ďalej, ale viažu ma k tebe city.

Chcem isť, čo najďalej od teba a tvojich predstáv o živote.

Nechcem, už ďalej zaspávať s myšlienkou na teba.

Na tvoje hriechy.

Na tvoje klamstvá.

Na tvoje zálety.

Chcem isť, čo najďalej od teba.

Jak, to len pôjde.

 

::Ubližujeme si radi::

 

Kde, sú tie časy, plné lásky a porozumenia?

Kde, sú tie rozžiarené úsmevy na vašich tvárach?

Kde, sú tie chvíle, keď sme boli spriaznene duše?

Všetko vyzerá byť, nenávratne preč.

Chceme viac, než máme a to nás ničí.

Zničíme všetko, čo máme.

Sme nenásytný a chceme stále viac.

Stále viac.

Stále viac sme si ty a ja vzdialený.

Vzdialený od nežných slov a vyznaní.

Čo, nás spája?

Čo, nás odlišuje?

Sme to my.

Naivné reči, že všetko bude dobré.

Všetky slzy.

Všetky zlé úmysly.

Všetky rany na duši.

Raz vymiznú.

Znova a znova si klameme do očí.

Vinná si ty, vinný som ja.

Vinný obaja opäť spolu zaspávame.

Ubližujeme si radi a neprestávame s tým.

A neprestávame, pokým všetko nedostaneme.

Vinná si ty.

Vinný som ja.

Vinný obaja, spolu opäť zaspávame.

Čo, nás mrzí.

Čo, nás trápi.

Si povedať nevieme.

 

::Výbuch emócii::

Žijeme si tak, ako chceme.

Vdýchneme všetko, čo chceme.

Snívame o všetkom, čo chceme.

Túžime po veciach, čo nemáme.

Chceme veľa.

Chceme málo.

Čo, však máme, to nám uniká.

Vzdávame sa snov, pre úspech iných.

Vzdávame sa ideálov, pre úspech iných.

Hľadáme sa v myšlienkach iných ľudí.

Berieme si zvyky, tých úspešných.

Model prežitia nám nie je cudzí.

Podraďujeme sa mu celý.

A tak, hľadáme cestu svoju.

Cestu úniku.

A načo  utekať vôbec máme?

Keď, aj tak nič nemáme?

Emócia za emóciou, nám v hlave vybuchuje.

Čo ,v nej vlastne máme?

Hľadáme cestu.

Hľadáme smer.

Hľadáme seba.

Čo, však máme, to nám uniká.

Emóciami pohltený, strácame cestu.

Strácame vytúžený smer.

Zostali sme nahý, po tom všetkom prežitom.

Zostali sme prázdny, po tom všetkom zažitom.

Emócia hnevu.

Emócia šťastia.

Po nich nám, len zostáva duša deravá.

 

::Zostáva, len zlosť::

Istý čas ubehol a ja stále postávam na tom istom mieste.

Obzerám sa doľava -doprava, teba už niet.

Zobrala si mi sny a nádeje.

Získala si slobodu a pokoj o do mňa.

Pýtam sa seba, bol som takí zlý?

Bol som takí zlý, že si ma okamžite vymenila?

Vymenila si dôveru za nedôveru.

Máš to v krvi, máš to v sebe, život si komplikovať.

Už nemusíš mi klamať, pravdu mi však nedávaš.

Musel som byť zlý, keď si to tak to vyriešila?

Pýtam sa seba, koľko hnevu a žiaľu v sebe ešte udržím.

Ako hlboko ešte spadnúť musím?

Aby, som konečne zosilnel?

Aby ,som už viac netrpel?

Po tebe mi vo vnútri ostal, len hnev a žiaľ.

Ako, sa s tím vyrovnať mám?

Ako hlboko padnúť mám?

Pokým nájdem silu opäť silu vzlietnuť.

Vzlietnuť do výšky a opäť na zem.

Oprášiť so seba, všetko zlé, by som chcel.

Chcem opäť zaspávať.

Chcem opäť šťastný byť.

Chcem sa teba vzdať..

Do výšok vzlietnem

Na zem sa už moc dívať nechcem.

Si tam ty a všetko, čo s tebou súvisí.

Späť na zem isť nechcem.

Do výšok vzlietnuť chcem.

Nech na zemi ostane zvyšok môj ho hnevu.

Môj ho strachu.

Môjho žiaľu.

Z teba..

 

::Život náš::

Môžu ubehnúť dni a týždne, my  však nič nemeníme.

Pohľad náš zostáva na veciach dávno minulých.

Môžu ubehnúť mesiace a roky, my sme však stále nemenný/rovnaký.

Lipneme na veciach dávno minulých, pre náš život však zbytočných.

Človek, je však tvor hlúpy, svojich chýb uvedomujúci.

Bezcieľne kráčame ulicami, hľadajúc svoj vlastný tieň.

Čo, máme nám však z rúk uniká, ako zrnka piesku zaniká.

Človek hlúpy však si, že svoj život do rúk iným dávaš.

Svojich snov sa vzdávaš, už po stí krát  ,pre sny iných.

Po čom však túžiš, to ti z rúk stále uniká.

Uniká ti sen.

Uniká ti život.

Uniká ti čas, na tomto svete skazenom.

Pozri sa pred seba, čo máš, čo nemusíš mať.

Pozri sa za seba, čo strácaš, čo potrebuješ.

Človek hlúpy si, že žiješ pre sny iných.

Na iných, už nezáleží, len na tebe.

Človek hlúpy neutekaj pred sebou.

Pred svojimi snami reálnymi.

Pred svojimi túžbami, silnými.

Človek hlúpy si, keď sa svojej osobnosti vzdávaš.

Nechávaš sa unášať víziami iných.

Nenechaj život svoj, uniknúť pomedzi prsty.

Postav sa čelom prekážke, menom spoločnosť.

Spoločnosť, mení pravidlá života.

Nestačíme však pritakávať, im bizarným podmienkam.

Človek hlúpy si, ak svoj život nezmeníš.

Budeš, len ďalej pritakávať, pre sny iných .

Život náš, už nebude viac..

 

::Skočiť do prázdna::

Pýtam sa seba, či stojí za to riskovať.

Urobiť, krok do prázdna.

Skúsiť prejaviť k tebe cit.

Je, to vo mne, je to možno v nás.

Pýtam sa seba, čo  ma k tebe priťahuje.

Keď, to nie je telo ani tvoje oči.

Ťahá ma to k tebe, ako magnet.

Uvoľnený pri tebe som, ako po výbuchu emócii.

Pýtam sa koľko, ľudí mi dokáže vyčarovať úsmev tvári.

Veľa ich nepoznám.

Nie je to, len úsmev ,čo ma k tebe ťahá.

Stihla si mi hádam poblázniť moje zmysly.

Stihla si mi  hádam poblázniť hlavu.

Nestojím však o žiaden románik.

Nie som žiaden záletník.

Chcem sa ti pod kožu  dostať.

Chcem ťa bližšie spoznať.

Pýtam sa seba, či stojí za to riskovať.

Riskovať, že to pre oboch zle skončiť môže.

A tak skúsim niečo s tebou riešiť.

A tak do riskovania sa pustím.

Možno  nič nestratím.

A ak áno, stratím zas kúsok so seba.

Skočím do prázdna, z otvorenými očami.

Skočím do prázdna cítim, že ma to k tebe ťahá.

Ťahá ma to do neba alebo do samotného pekla?

 

::Stojíme na mieste::

Leto so zimou sa mení a my stojíme na tom istom mieste.

Oheň a voda nás pokryjú, my sa ani nehneme.

Chlad a teplo nás objímajú zostávame však nečinní.

Strácame pevnú zem pod nohami, kvôli strachu.

Strachu zo zmeny.

Strachu z konca rutiny.

Pred túžbami utekáme do rozprávkových snov.

Pred snami utekáme do všednej reality.

Povedzme nie pravidlám spoločnosti.

Povedzme nie, im stanoveným ideálom.

Stojíme na mieste, nevidíme smer.

Smer určuje masa, s toho sa ťažko dostáva.

Nemyslíš- nevidíš, čo oni.

Si ,len ich prekážka.

Prekážka na zborenie.

Na doničenie.

Smer svoj nenachádzame, do prázdna hladíme.

Vidíme, čo nám ideály berie.

Z toho sa ťažko dostávame.

Nehladíme dopredu, spomienkami zostávame tu.

Strácame snahu a vieru.

Povedzme nie, ideálom spoločnosti!

Nestrácajme  pevnú zem pod nohami!

Povedz nie!

Povedz nie zvykom tejto spoločnosti.

Otvor oči a skoč do prázdnoty.

Ktorá, ťa oslobodí.

Vykroč na cestu neistú.

Len. pre zmenu istú.

Povedz nie a skoč do prázdna.

To všetko zmení.

To zmení teba.

 

::Nezabudnutá spomienka::

Nejaký ten, čas ubehol, stretávame sa opäť.

Hladíme si do očí, hľadáme sa v nich.

V tvojich iskrí malá nádej.

V mojich nezáujem a nenávisť.

Čakali sme hádam návrat k sebe?

Nazveme to osudom, ktorý zariadil naše stretnutie?

Nepúšťam ťa viac do môjho srdca.

Nedarujem ti viac, už môj úsmev.

Nedávam ti, už viac pochopenia.

Si v tom, už len sama.

Sama sa zožieraj vinou.

Bol som v tom, tiež sám.

Keď, si ma zradila.

Keď, si ma opustila.

Za inými utekala.

Prebdené noci, premárnené dni.

To mi po tebe zostalo.

Musel som sa znova naučiť žiť.

Usmievať sa.

Byť šťastný.

Len, vďaka tebe som silnejší.

Pevnejší.

Nelietam, už viac v oblakoch.

Nestrácam nad sebou kontrolu.

Už ,tu nie si.

Viac mi ,už neublížiš.

Zostala, tu po tebe, len nezabudnutá spomienka.

Nechaj to tak.

Nechaj to plávať

Nech sa pokúsime byť opäť šťastný.

Nech sa pokúsime bez seba žiť.

Nechaj to plávať.

Ja sa, už zabudnutej spomienke, nerád vraciam.

Nechaj to tak.

Nechaj to plávať.

Nech šťastný, opäť sme.

 

::Správny čas::

Neveril som tomu, že to takto skončí.

Neveril som tomu, že takto skončím.

Začínam rozmýšľať ,či to stojí za to.

Robiť veci, čo sami o sebe mi nič nedávajú.

Len, o silu ma uberajú.

Pohltený dymom, nevidím vpred.

Čo, mi z rúk, opäť uniká?

Utopený v liehu, zapíjam svoj žiaľ.

Čo, som spravil.

Čo, som spraviť mal.

Zmysly otupené mám s nádejou ,že prestanem myslieť.

Prestanem si predstavovať ,čo by som mohol mať.

Teraz však, už s tím končím.

Teraz, už pevnú zem, pod nohami chcem.

Všetko, čo ma desí.

Všetko, čo ma trápi.

Všetko ,čo ma štve.

Do celku to spojím a ukážem.

Ukážem kúsok po kúsku svoje vnútro.

Teraz, je ta chvíľa.

Teraz, je ten správny čas.

Odhodiť masku a ukázať tvár.

Svoju pravú tvár, odhalím vám.

Zostanete v šoku.

Zostanete prekvapený.

Moju pravú tvár, už krívať nemienim.

Moje túžby, si rád splním.

Teraz, je ten správny čas.

Ukázať, čo v sebe mám.

Mám na to právo.

Mám tu voľnosť.

Mám dosť síl.

Bez masky, sa k vám čelom postaviť.

 

::Báť sa sľúbiť::

Do hlavy ti moja dlaň padá a ty cítiš bolesť.

Cítiš bolesť, ktorú som ti spôsobil a pôsobím.

Viníš ma z toho, že to robím rád.

Viníš ma z toho, že ti ubližujem.

Že, ti ubližujem rád.

Ale, takto to nie je, nikdy by som ti neublížil.

Nikdy by som neublížil človeku, môjmu srdcu najbližšiemu.

Najbližšiemu k môjmu teplu, ktoré iba teba zohrievať chce a bude.

Chcem zmeniť, čo som spravil.

Čo, som povedal.

Chcel som povedať, že ti nikdy neublížim.

Ale, je to tak, keď si manželia sľubujú vernosť.

Ale, sú si neverný.

A to veľmi bolí.

Nedokážem ti povedať, že ti už nikdy neublížim.

Lebo sa bojím.

Bojím sa toho, že ti raz opäť ublížim a ani neviem ako.

Ani neviem, ako povedať mám.

Že, ma to mrzí.

Bojím sa, že ti sľúbim a poruším to.

Poruším sľub, prídem o teba a budem sám.

Budem sám v tomto svete, bez teba úplne sám.

No tak prosím pochop, že keď ti sľúbim, môžem o teba prísť.

Prísť o niekoho, môjmu srdcu najbližšiemu.

Bojím sa bojím ,dať ti sľub, že ti neublížim.

Lebo aj tak o teba prídem a ani neviem ako.

Ani neviem ako.

Ani neviem ako, ocitnem sa tu sám.

Úplne sám, bez teba a tvojich očí.

Bojím sa bojím ,dať ti sľub, že ti už nikdy neublížim.

 

::Nemožnosť návratu::

Opustil som, čo ma malo rado.

Ublížil som tomu, komu na mne záležalo.

Stratil som dôveru u niekoho, kto ma miloval.

Vrátiť sa, už však nesmiem.

Nesmiem ti znova ublížiť.

Z pohľadu tvojho, ubližujem rád kedy ,len chcem.

Kedy, len chcem, ťa opustím a ublížim ti.

Vrátiť sa, už nemienim.

Nesmiem sa vrátiť niekomu, komu som ublížil.

Slzy na líci ,sú prejavom môjho ublíženia.

Vyzerá to tak, že ubližujem rád.

Vrátiť sa, už nesmiem.

Tri krát a dosť, to je pravidlo môjho ublíženia.

Tri krá a dosť!

Nechceš ma vidieť,ani počúvať moje reči.

Reči prepáč,že som ti ublížil.

Nenáviť ma ako,len vieš

Nepúštaj ma k sebe,aby som ti znova neublížil.

Návratu k tebe niet.

::Slová do prázdna::

Koľkokrát sme si vraveli, chce to zmenu, chce to odísť?

Spoločnosť však udáva pravidlá, necháva nás tu stáť.

Koľkokrát, sme zlyhali, pre chyby iných.

Jediným, kto si to zlizol, sme boli my.

Koľkokrát, sme boli otrávení, správaním iných ľudí.

Iných ľudí.

Stupňuje to

Klíči to v nás.

A napokon vybuchneme, ako časovaná bomba.

Hej, povedzme nie absurdným výmyslom spoločnosti!

Hej ,neriaďme sa pravidlami spoločnosti.

Hej, zoberme si to, čo nám spoločnosť odjakživa berie!

Slobodu vyjadrenia.

Slobodu myslenia.

Slobodu voľného dýchania.

Slova do prázdna nám dávate.

Modré z neba sľubujete.

Máme sa nechať viesť zavretými očami ?

Slovo, každé do bodky, vám veriť máme?

Čo, keď vám neuveríme?

Čo, keď chrbtom sa obrátime?

Len, prázdne slová nám dávate.

Svoje ideály, nám vnucujete.

Do očí, opäť klamete.

Povedzme nie, normám spoločnosti.

Povedzme nie, pravidlám spoločnosti.

Pozrite sa, čo strácame

Čo, nemusíme.

Povedzme nie!

Spoločnosti, čo slová do prázdna dáva.

Obráťme sa im chrbtom

Vkročme do života.

Do života bez nich.

 

::Vzdávam sa::

Ráno sa prebúdzam, do dňa neistého.

Otváram oči a nevidím raj.

Večné otázky, prečo smútok na tvári mám?

Večné pripomienky, prečo sa neusmievam?

Prečo darovať úsmev vám, darovať mám?

Prečo sa tváriť mám, že šťastný som?

Pochopte, mňa vaša pretvárka nezaujíma.

Srdce mi puká, pri vašich pretvárkach.

Ako sa cítim, tak sa tvárim.

Ako sa hnevám, tak sa správam.

Nepotrebujem emócie skrývať.

Nedokážem sa pretvarovať.

Úsmev môj, si zaslúžiť musíte.

Optimizmus môj, si platiť musíte.

Hlúpo hľadáte odpovede, prečo úsmev môj nedostávate.

Zbytočný nátlak robíte, môj stav nezmeníte.

Skúšajte nátlaky.

Skúšajte šťastie.

Na mňa, nič z toho nezaberie.

Zadarmo úsmev nedávam.

Optimizmus nerád predávam.

Som to, čo vás páli.

Som to, čo vás desí.

Som váš trň v oku.

Nič dobré so seba, vám nedám.

Snahu od vás, už neočakávam.

Nič dobré so seba vám neodovzdám.

Vzdávam sa darovať so seba, všetko to dobré.

Nič vám nedávam.

Na nič neodpovedám.

Kúsok dobrého so seba, inde dávam.

Nič dobre vám nedám.

Zo mňa.

 

::Koniec cesty::

Hľadám zmysel pre moje činy, ktoré momentálne stváram.

Hľadám tú správnu cestu, po ktorej sa vydám.

Hľadám, až kým nenájdem zmysel svojho bytia.

Hladám, čo nikdy nenájdem.

Vydávam sa strmou cestou, hľadám východ odtiaľ to.

Pokúšam sa uniknúť s tejto nezmyselnej situacie,v ktorej som sa ocitol.

Hľadám tu cestu, ktorou budem kráčať.

Dáva to zmysel?

Koľko chýb ešte urobím, aby som sa poučil.

Hľadám, ten správny zmysel svojho bytia.

Pokúšam sa nájsť pochopenie, pre moje činy.

Robím nezmyselné chyby, jednu za druhou.

Už, to viac nevydržím.

Nemám pochopenie, pre svoje nezmyselné činy.

Urobil som veľa nezmyselných chyb.

Z nádejou dúfame nájdem, ten správny smer.

Verím, že nájdem pochopenie pre svoje činy, ktoré už dlhšie hľadám.

Z nádejou sa pokúšam zobudiť z tohto zlého sna.

Z nádejou sa pokúšam dostať ,až na vrchol mojich síl.

Nespútanou silou sa pokúšam pokoriť beznádej.

Pochybnosť, ktorú momentálne prežívam.

Nájsť, ten správny smer zmysel bytia.

Nie je možne nájsť, tú správnu cestu.

Svojimi slovami sa pokúšam pochopiť svoje myslenie, aby som mohol ísť ďalej.

Tak idem ďalej ,len aby som našiel pochopenie pre svoje činy.

Tak idem ďalej.

Ďalej svojou cestou.

Až, nepochopím seba samého.

Týmito slovami, som pokoril seba samého.

Som taký, aký som.

 

::To som, len Ja::

Ani slovom.

Ani hnevom.

Nedokážem, vyjadriť svoju rozorvanosť.

Veľa myslím.

Málo však konám, pre svoju záchranu.

Stále dookola, blúdim v tom začarovanom kruhu.

Kruh v kruhu, som v ňom stále uväznený.

Motám sa do ľava,do prava, cestu však nevidím.

Márnim svojim časom.

Márnim svojim životom.

Strácam opäť a zasa, len seba.

Záchrana ruka, sa nikde nenachádza.

Ale, mňa už to nebaví.

Ale, ja sa, len zožieram.

V očiachm že vraj smútok mám.

Môžem si za to, len sám.

Pohltený ničotou som.

Inak, ako čierno nevidím.

Mňa, to však nebaví.

Strašne, ma to zlostí.

Naberiem zvyšok síl, na rozbitie svojej povahy.

Jediný, kto ma brzdí.

Jediný, kto ma trápi.

Jediný, kto ma ničí.

Som očividne, len ja sám.

Sám som ničote otvoril cestu, do svojho vnútra.

Viac sa, už nespoznávam.

To som, len ja.

To je, len môj tieň.

Žiada si to, vykročiť ďalej od seba.

Žiada si to, prekročiť vlastný tieň.

Potrebujem sa zo seba dostať.

Potrebujem zaniknúť.

Potrebujem, len spásu.

To som, len ja.

Kto, sa ničí.

Kto, sa márni.

Kto, sa trápi.

Potrebujem sa odpútať od seba

Potrebujem zaniknúť.

Aby sa môj koniec, stal začiatkom.

 

::Potrebujem zhorieť::

Stále ,to isté ma ubíja.

Stále, to isté ma zožiera.

Svoje vnútro rovnako ničím.

Svoj život zlým smerom usmerňujem.

Smerujem úpadku všedného života.

Potom sa čudujem, kde postávam.

Je to viac než isté, že na hrane postávam.

Je viac než isté, že to vedie, len k jednému koncu.

Zhorím sám, vlastním pričinením.

Nedávam pokoj rozorvanosti.

Nedávam pokoj závislosti.

Závislosť, závislosťou ukrývam.

Veď ma to, už nebaví bezcieľne žiť.

Žiť zo dna na deň, tím istím spôsobom.

Rad bi som povedal nie, tomuto všetkému.

Bludnom kruhu sa, už dlho potácam.

Potácam sa cestou, ale nie k cieľu.

Vzďaľujem sa sebe a všetkému.

Všetku vinu, hádžem na iných.

Na vinníka, sa však pozerám do zrkadla deň, čo deň.

Pozerám sa na svoj každodenný úpadok.

Potrebujem pomôcť so sebou.

Potrebujem pomôcť z cestou.

Strácam sa svojich ničotných myšlienkach.

Ničota sa vo mne, len rozrastá.

Chce to cestu, chce to smer.

Z tohto začarovaného kruhu, nevidieť cestu k úniku.

Naisto, ma to celého pohltí.

Naisto, to raz  pre mňa dobre neskončí.

Už, ma to nebaví.

Už, ma to trápi.

Potrebujem utiecť od seba.

Potrebujem utiecť z fantázie.

Do fantázie rád utekám.

Strácam pevnú zem pod nohami.

Strácam časť so seba.

Potrebujem zbĺknuť ako fakľa.

Potrebujem zhorieť, ako bájny fénix.

A znovu povstať z popola.

 

::Bez masky::

Keď, dôjdu slová.

Keď, dôjde zvyšok síl.

Prebúdzam sa z dlhého spánku.

Kde, som sa cítil šťastný.

Kde, som necítil potrebu byť iný.

Iný než tí, pri ktorých deň, čo deň stojím.

Otváram oči a nevidím, čo by som vidieť chcel.

Vo vašich očiach, ľútosť prekrytá.

Na vašich tvárach, hlúpy úškrn opäť vidím.

Prečo by som mal, vôbec stať pri vás?

Sľubujete modré z neba, keď sa vami necháme viesť.

Zahodíme pre vás, naše sny jediné.

Makáme pre vás, až do krvi.

A tak sa pýtam, prečo by som bal opätovať môj čas pre vás.

A tak sa pýtam, prečo by som mal, strácať čas pri vás.

Už, to za to nestojí.

Už, sa za vás bojovať neoplatí.

Cítim, že prišiel čas ukázať, svoju pravú tvár.

Teraz, už viem, že do boja sa bez masky púšťam.

Zdvíham päste, voči vašim pravidlám.

Zdvíham päste, voči vaším predstavám.

Púšťam sa do boja, kde skončím ako porazený.

Ale aspoň už viac nedovolím, mnou hýbať.

Ale, aspoň viac nepripustím, meniť všetkých nás.

Stojím tu, pred vami, zo zvesenou maskou.

Pripravený na ďalší zásah.

Čo, opätujete, to vám vrátim.

Čo, mi zoberiete, to si vymlátim.

Pozrite sa do týchto očí.

To, sú oči bojovníka.

Ktorý, to raz a navždy skončí.

Ktorý, vaše hlúpe predstavy rozpráši.

Pozrite sa okolo ,ten oheň vás raz pohltí.

Popol váš, rád rozprášim.

Nad vašimi otrokmi.

Nech pocítia slobodu.

Ktorú, ste im tak radi zobrali.

Vaše sny a ideály, zničíme my.

 

::Odchádzam::

Chcel som skúsiť, byť opäť s tebou.

Pozerať sa na teba, ako predtým.

Dotýkať sa ťa, ako predtým.

Všetko, sa však zmenilo.

Na, čo sa to hráš?

Na, čo mi nádeje opäť dávaš?

Na, čo pri mne si?

Dotyky tvoje, sú však hrejivé.

Bozky, sú však furt sladké.

Náruč stále hrejivá ,ako naša vášeň.

Prečo túžim po tom, čo nemôžem mať?

Prečo chcem byť s tím, kto o to nestojí?

Tak prečo?

Tak prečo, som s teba rozorvaný?

Tak prečo, po tebe tak túžim?

Dotyk tvoj, mi vracia spomienky na časy dávno minulé.

Pohľad tvoj, mi dáva nádej, že si tá, ktorú chcem.

Si, však iná.

Si, viac môjmu srdcu vzdialená.

Tak prečo túžime po tom, čo nemôžeme mať?

Na, čo už nemáme nárok.

Tak prečo túžime po tom, čo nám ubližuje rado?

Prečo, je to tak?

Prečo túžime po tom, čo nemôžeme mať?

Odchádzam preč.

Odchádzam preč, pred tvojim pohľadom.

Pred tvojim úsmevom.

Pred tvojím náručím.

Odchádzam navždy ,od teba.

Spomienky na teba ,nechávam u teba.

Spomienky na nás.

Myšlienky na teba, vypúšťam so seba.

Odchádzam, ďalej idem.

Odchádzam ,ďalej zabúdam.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky a kam umiestniť televízor?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre milionárov: Neukazujú len bohatstvo, ale to, ako žijú

Sociálna sieť Rich Kids nie je pre každého.


Už ste čítali?